úvod do rozprávky

Kvapky dažďa bubnovali po starej streche. Jedna za druhou padala pričom vytvárali synfoniu dokonalej melódie, ktorá dokázala upokojiť každého človeka. Len jedno jediné svetielko bolo zasvietené v obrovskom dome, ktorý obývalo niekoľko podivných ľudí. V malej izbičke, ktorá bola na samotnom vrchu kde sa nachádzalo len pár kúskov nábytku a obrovský glóbus s vyznačenými miestami sa vo svojom obľúbenom mieste krčil postarší pán. Na rukách mozole na tvári mierne vrásky. Bolo to všetko dôkazom toho, že doposiaľ pracoval tvrdo tak ako sa od muža očakávalo. S malým úsmevom na perách sa postavil. Dokonca ani bolesť v pravom kolene v ktorom sa nachádzala jedna guľka po vojne o vlasť a česť ho v tejto chvíli nedokázala zastaviť.
Prešiel pomalým krokom, ktorý bol do prevádzaný škrípavým zvukom starej podlahy k zažltnutým zväzkom. Hľadal jednu jedinú vec. Práve list, ktorý mu bol adresovaný pred niekoľkými rokmi na ktorý nedokázal zabudnúť. Aj napriek tomu, že to bolo ťažké hľadať ten správny list v hromade starých papierov pri ktorých nemal srdce vyhodiť ich, napokon ho našiel. Pečať bola stále dokonalým skvostom. Iba málokedy sa stávalo, že by bolo niečo adresované s takou krásnou a výnimočnou pečaťou. Bol to starý priateľ, niekto kto sa mal chuť podeliť s príbehom, ktorý koloval v ich rodine. A starý Goriott vedel, že to je ten správny príbeh na ktorý sa chcel sústrediť.
Usadil sa do pohodlného kresla, zobral si do ruky list a do pravej ruky si zobral čierne brko, ktoré dýchalo svojou históriou. Aj napriek tomu, že list bol už niekoľko desiatok rokov starým a miesta boli zažltnuté, krásny rukopis písaný vzdelaným mužom v sebe stále skrýval svoje čaro a krásu.

„ Milý Goriott.,
Tento príbeh o ktorý sa s tebou dnes podelím je v našej rodine už niekoľko rokov. Určite bude prínosom pre zbierku, ktorú si sa rozhodol napokon napísať. Chcem aby si myslel na to, že to nie je príbeh, ktorý by sa mal čítať pred spaním malých detí..
Príbeh pochádza z čias, kedy sa klamstvo a zrada trestali hrôzostrašným spôsobom. Kedy vojvoda Alaric z Mariazell zatúžil po niečom, čo bolo pre obyčajného človeka priam nemožným ... “

Na tvári Goriotta sa objavil malý úsmev. Každý jeden príbeh, ktorý sa rozhodol napísať v sebe skrýval tajomstvo a skutočný pohľad, ktorý mu nikto nevezme. Brko si namočil do atramentu a po prečítaní niekoľkých riadkov sa rozhodol úhľadným písmom začať písať ďalší príbeh do svojej zbierky.